Cítim sa ako plastelína
dobre vieš, že je to tvoja vina
som studená hruda, keď v samote ležím
si horúce slnko, keď vonku sneží
Mením sa dotykom každým
ako hlina na hrnčiarskom kruhu
som schopná z vášne vraždy
keď budeš chcieť pod ruky múzu druhú
Inokedy zase spravíš zo mňa bádateľa
bozkami kráčam tisíce míľ
chcieť tak málo a pri tom veľa
daruj mi zopár bez dychu chvíľ
a ja ti vrátim vôňu, ktorú cítim z vankúša
aj tú fotku zo stola, milovať ma pokúša
Lebo ty si tá nevyrieknutá metafora
čo opantala mi nehou hlasivky
asi odletím na Bora Bora
frčí tam syndróm naivky
Cítim sa ako plastelína
farebná mozaika na plátne
tisíc a jedna, každá je iná
bez teba sivá úchvatne…