Pod hviezdnou oblohou

Otvorila som oči a všetko bolo na svojom mieste

no predsa jadro zmenilo sa

Niekto potiahol ma za ruku, že treba spáliť most

no ja som tu doma, ty si tu, a tak kričím „dosť!“

lenže neprišla ani ozvena

a srdce nebilo

možno zobralo si dovolenku

a teraz sedí na pláži

pod slameným slnečníkom

lebo má jemnú pokožku

a možno zomrelo a bezvládne leží pod krížom

hádať sa neodvážim

A ty si sa v rannej hmle stratil tiež

ani slová s vôňou malín nie sú tu

ani šepot noci

ani polemika nesmrteľnosti chrústa

nič

Keď zrazu chuť všednosti mám v ústach

Keď kráčam zas po známej ulici

s popom v ušiach, s pivom v pravici

bez pokusov teleportovať sa k tebe, láska

lebo týchto päť písmen je zrazu podradne ohraničených

že by naozaj pod ťarchou času cit popraskal

a objaví sa už len vráska?

Napriek tomu mám nechty zaryté v tvojej vôni

čaká ma slnečný deň

no milujem čaro tôní

Voľnosť priala som si z oboch strán zrkadla

no nechcem ju, nie!

budeš mi chýbať

moja odlietajúca pseudoláska