Otvorila som oči a všetko bolo na svojom mieste
no predsa jadro zmenilo sa
Niekto potiahol ma za ruku, že treba spáliť most
no ja som tu doma, ty si tu, a tak kričím „dosť!“
lenže neprišla ani ozvena
a srdce nebilo
možno zobralo si dovolenku
a teraz sedí na pláži
pod slameným slnečníkom
lebo má jemnú pokožku
a možno zomrelo a bezvládne leží pod krížom
hádať sa neodvážim
A ty si sa v rannej hmle stratil tiež
ani slová s vôňou malín nie sú tu
ani šepot noci
ani polemika nesmrteľnosti chrústa
nič
Keď zrazu chuť všednosti mám v ústach
Keď kráčam zas po známej ulici
s popom v ušiach, s pivom v pravici
bez pokusov teleportovať sa k tebe, láska
lebo týchto päť písmen je zrazu podradne ohraničených
že by naozaj pod ťarchou času cit popraskal
a objaví sa už len vráska?
Napriek tomu mám nechty zaryté v tvojej vôni
čaká ma slnečný deň
no milujem čaro tôní
Voľnosť priala som si z oboch strán zrkadla
no nechcem ju, nie!
budeš mi chýbať
moja odlietajúca pseudoláska