Pod hviezdnou oblohou

V parku na zemi sedelo

dievča s pohľadom zastreným

krásnym ako blankytné nebo

niekto sa jej spýtal prečo je deň bezcenným

Z pier jej ľahko odčítal: „Lebo…

chýba mi…“

Chýbalo jej zajtrajšie ráno

a teplý večer, keď svetu bol pánom

pohľad do neznáma,

aj dotyk saténu na koži rozpálenej.

V studenej vode povahe podmanenej

sa ľahko zapáčil odraz mesiaca,

ktorý v rytme salsy zábrany postrácal

a ona s ním…

„Odchádza….“ zaznelo tlmene cez vzlyky.

Odchádza krok bosých nôh dňom zaroseným.

Odchádza ako bozky z jahodovej peny.

A slamený klobúk poklonil sa slnku

posledný krát…

„Chýba mi“

a slza stiekla na prvé žlté listy na zemi

„Aj tebe?“ vraví držiac za ruku posledné letné dni

Leto, ktoré nepýta si priepustku na chladné prázdniny,

len rozpletie gobelín na nitky životov

a každú hodí niekam do sveta.

Toto sa vraj deje bežne

keď leto do teplých krajín odlieta…..