V parku na zemi sedelo
dievča s pohľadom zastreným
krásnym ako blankytné nebo
niekto sa jej spýtal prečo je deň bezcenným
Z pier jej ľahko odčítal: „Lebo…
chýba mi…“
Chýbalo jej zajtrajšie ráno
a teplý večer, keď svetu bol pánom
pohľad do neznáma,
aj dotyk saténu na koži rozpálenej.
V studenej vode povahe podmanenej
sa ľahko zapáčil odraz mesiaca,
ktorý v rytme salsy zábrany postrácal
a ona s ním…
„Odchádza….“ zaznelo tlmene cez vzlyky.
Odchádza krok bosých nôh dňom zaroseným.
Odchádza ako bozky z jahodovej peny.
A slamený klobúk poklonil sa slnku
posledný krát…
„Chýba mi“
a slza stiekla na prvé žlté listy na zemi
„Aj tebe?“ vraví držiac za ruku posledné letné dni
Leto, ktoré nepýta si priepustku na chladné prázdniny,
len rozpletie gobelín na nitky životov
a každú hodí niekam do sveta.
Toto sa vraj deje bežne
keď leto do teplých krajín odlieta…..
Veľmi krásne, nežné, trocha tajuplné...ako... ...
Celá debata | RSS tejto debaty