Pod hviezdnou oblohou

Vykradnuté
vnútro a dôkladne vyvetraná  radosť
ktorá  prosto vysublimovala
nad žeravým uhlím                                                                                                                                                       cítiš ho až na kosť
hoci vlastníš rieku čo ľudské teplo nemala
Vyprahnuté
oči lebo nedozreté slzy odmietajú vyvierať
a tak stekajú po sklenej streche kupoly
do brázdy kde sa miešajú a reagujú aby mohli rozožrať
čo sa dá rozdeliť napoly
( to preto sú medené strechy  raz zelené)
A vyhladnutá
túžba po tvojom úsmeve
nechcem  už  aby bol pre mňa
odvolám želania v sladkom náleve
len nech je…
len nech je…
pre existujúcich aj neexistujúcich bohov prosím, nech jestvuje!
(ešte raz, potichu:  nech sa usmeje…)
a nech môj (lásky)plný egoizmus k nemu vysublimuje
v jeho šťastie
atóm za atómom  a nie len pretože to oboch zraňuje
Vyblednuté
kufre otvorím smerom k oknu
a budem odtiaľ sledovať svoje myšlienky  ktoré sú s ním
ktoré sa boja viet
ktoré na mikroúrovni vytvorili milovaný makrosvet
a ešte napíšem nekonečný rad od 1 po n
len nech je… ( pretože ťa milujem )