Vykradnuté 
vnútro a dôkladne vyvetraná  radosť 
ktorá  prosto vysublimovala
nad žeravým uhlím                                                                                                                                                       cítiš ho až na kosť 
hoci vlastníš rieku čo ľudské teplo nemala 
 Vyprahnuté 
oči lebo nedozreté slzy odmietajú vyvierať
a tak stekajú po sklenej streche kupoly
do brázdy kde sa miešajú a reagujú aby mohli rozožrať 
čo sa dá rozdeliť napoly
( to preto sú medené strechy  raz zelené)
A vyhladnutá 
túžba po tvojom úsmeve
nechcem  už  aby bol pre mňa 
 odvolám želania v sladkom náleve
len nech je…
len nech je…
pre existujúcich aj neexistujúcich bohov prosím, nech jestvuje!
(ešte raz, potichu:  nech sa usmeje…)
a nech môj (lásky)plný egoizmus k nemu vysublimuje
v jeho šťastie
atóm za atómom  a nie len pretože to oboch zraňuje 
Vyblednuté 
kufre otvorím smerom k oknu
a budem odtiaľ sledovať svoje myšlienky  ktoré sú s ním 
ktoré sa boja viet 
ktoré na mikroúrovni vytvorili milovaný makrosvet 
a ešte napíšem nekonečný rad od 1 po n 
len nech je… ( pretože ťa milujem )


Celá debata | RSS tejto debaty